Obchodným menom sa rozumie názov (iba slovné označenie), pod ktorým vykonáva podnikateľ právne úkony pri svojej podnikateľskej činnosti. Teória i prax rozoznáva nasledujúce druhy obchodných mien podľa ich tvorby:
a) osobné – meno a priezvisko fyzickej osoby/právnickej osoby – podnikateľa alebo len priezvisko právnickej osoby,
b) vecné – odvodené z predmetu činnosti podnikateľa, napr. Železiarne Podbrezová a.s.,
c) fantazijné – vymyslené obchodné meno, čo je najvýhodnejšie,
d) zmiešané.
Obchodné meno nesmie byť zhodné alebo zameniteľné s obchodným menom iného podnikateľa. U právnickej osoby postačí na odlíšenie od obchodného mena inej právnickej osoby uvedenie iného sídla pod podmienkou, že tieto právnické osoby nepodnikajú v tom istom alebo zameniteľnom odbore.
Právna úprava ponúka niekoľko prostriedkov na zabezpečenie ochrany obchodného mena, či už v rovine národnej, nadnárodnej, súkromnoprávnej alebo verejnoprávnej. Z hľadiska medzinárodného práva je vo vzťahu k obchodnému menu najvýznamnejším dokumentom Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva,, konkrétne čl. 8, podľa ktorého „Obchodné meno je chránené vo všetkých únijných krajinách bez toho, že by ho bolo treba prihlasovať alebo zapisovať; nerozhoduje, či je, alebo nie je súčasťou továrenskej alebo obchodnej známky.“ V rovine národnej je najvýznamnejším Zákon č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, a tiež zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach. V rovine verejnoprávnej poskytuje obchodnému menu ochranu jednak Zákon č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon prostredníctvom § 281, upravujúceho porušovanie práv k ochrannej známke, označeniu pôvodu výrobku a obchodnému menu. Prostredníctvom týchto predpisov je zabezpečovaná Obchodným zákonníkom požadovaná zásada nezameniteľnosti a zákazu klamlivosti mena. Ochrany sa možno domôcť priamo na súde. Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený používateľ zdržal jeho používania a odstránil závadný stav. Možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať i v peniazoch.
„Dobrá povesť, renomé alebo tiež „goodwill“ (pojem prevzatý z angloamerického práva) obsahuje predovšetkým určité morálne, ale aj kvalitatívne vlastnosti charakterizujúce právnickú osobu, podľa ktorých sa hodnotí a prijíma spoločnosťou. Dobrá povesť je pojem, ktorý v sebe zahŕňa nehmotné a samostatne nevyčísliteľné hodnoty, ktoré sa spájajú s právnickou osobou (pozri bližšie DRGONEC, J.: Vzťah dobrej povesti právnickej osoby k ochrane osobnostných práv. Justičná revue, 54, 2002, č. 11, s. 1227 – 1234). Dobrá povesť právnickej osoby vzniká už okamihom jej vzniku a prejavuje sa najmä v jej správaní. Dobrú povesť právnickej osoby môžeme teda charakterizovať ako čestnosť, svedomitosť, charakternosť konania, spoľahlivosť a podobne. Dobrá povesť právnickej osoby taktiež predstavuje odbornosť, vážnosť, spoľahlivosť a istotu v konaní a v dodržiavaní či plnení obchodných záväzkov prostredníctvom štatutárnych orgánov právnickej osoby alebo jej zamestnancov. Súčasná platná právna úprava dobrú povesť právnickej osoby len predpokladá. Nazýva sa to tzv. „zákonnou domnienkou“ a platí dovtedy, pokiaľ táto povesť právnickej osoby sa nespochybní alebo nezmení na zlú povesť. Pri neoprávnenom zásahu do dobrej povesti právnickej osoby sa možno rovnako domáhať na súde, aby sa neoprávnený používateľ zdržal takéhoto zásahu, a aby odstránil závadný stav, pričom i v tomto prípade sa možno rovnako domáhať primeraného zadosťučinenia aj v peniazoch.